Zo zápiskov br. farára Martina Straška z kroniky z r. 1979.
Menej ako 1 k
m kilometer od kamenného mosta v Zelenom, nachádza sa miesto archeologických nálezísk Ing. Hrubca zo SAV (z r. 1950 – 1965). Bolo tu najprv pohrebisko (cintorín) a neskôr na jeho mieste – pre úctu živých i mŕtvych – bol postavený prvý kostol. Podľa toho dostalo toto miesto i názov – Kostelisko.
Kostol bol postavený zhruba na konci 13. stor., na konci románskeho slohu. Všetky kostoly boli vtedy rímsko-katolícke, teda aj ten poltársky. Samotný kostol mal dĺžku 12,2 m, šírku 4,2 m. Na jeho západnej strane bola veža, na východnej svätyňa – sanctuárium a vedľa nej sacristia. Neďaleko od sacristie bola kostnica. V nej sa nachádzalo (pri archeologických vykopávkach) veľmi veľké množstvo kostí. Vedci predpokladali, že na území kostola, celej ohrady a sídliska boli pochovávaní ľudia husto vedľa seba. Pri stavbe kostola ich pietne preniesli do kostnice. Miesto Kostelisko bolo stredobodom osád a samôt, strediskom medzi Horným Poltárom (dnešný Poltár) a Dolným Poltárom (dnešné Zelené). Predpokladá sa to preto, lebo za múrmi Kosteliska (celé bolo ohradené múrom) sa našli zvyšky panského sídliska, neskoršieho panského rodu Ondreja Soósa.
Po náboženskej stránke možno zadeliť čas života ľudí na Kostelisku do 4 období: 1. obdobie pred husitstvom, 2. obdobie v časoch husitstva, 3. obdobie nemeckej reformácie a 4. obdobie je obdobím nových čias. Na náboženské vyznanie na Kostelisku má najväčší vplyv husitské hnutie a tiež predchádzajúce osvietenstvo. Už v prvej polovici 15. stor., po upálení Husa, prišli na Kostelisko s českými exulantmi a husitskými vojskami kazatelia Svätého Písma. Dosvedčujú to i trojaké nápisy zachované – na oltári, organe a chóre. Jasne hovoria o výpovediach podľa Svätého Písma – sú z čias stavania nového kostola, z čias husitských a zo starých čias, možno ešte z čias vierozvestcov. Medzi drevené pamiatky nachádzajúce sa v terajšom kostole (prenesené z pôvodného kostola na Kostelisku) patria aj drevené sochy Mojžiša s tabuľami 10 prikázaní a Árona na druhej strane oltára.
Do obdobia medzi stavbou Kosteliska a prvými záznamami o evanjelických farároch v Poltári (z r. 1622) spadá čas osvietenstva, husitstva i Lutherovej reformácie. Českí bratríci priniesli do kraja okolo Poltára myšlienky reformácie a založili České Brezovo.
Artefakty z pôvodného kostola na Kostelisku – sochy Árona a Mojžiša s tabuľkou desiatich prikázaní, sú v našom poltárskom kostole a dostali sa sem pri jeho stavbe. Stoja po stranách oltára, ako „živá spomienka“ na našich praprapredkov.
Príchodom Husitov na Slovensko, nastal obecne, aj kultúrne nový život. Rozširovali sa mestá, zakladali nové obce, stavali sa nové hrady, pevnosti, kostoly, veže. Náboženstvo Husitov, zdôrazňujúce slová Svätého Písma, so vzácnym podkladom Kralickej Biblie, stalo sa základom dorozumievacej reči ľudí. Nemecký protestantizmus, ktorý prišiel na Slovensko najmä s banskou kolonizáciou, ostal krajovo uzavretý a zároveň bol viac pre príslušníkov nemeckej reformácie a kultúry. Napriek tomu, Poltár a osady v jeho bližšom, či vzdialenejšom okolí, stali sa domovom husitského hlásaného slova a bojovej piesne „Kdož jsou Boží bojovníci“.
Názvy dedín dodnes majú pôvod práve v tejto dobe a úzko súvisia s husitským hnutím i s bojmi za neskoršiu reformáciu – Lukovištia, České Brezovo, Kalinovo, Štítnik, Uderiná. Založili ich Husiti, alebo ich potomkovia a dodnes sa v cirkevných matrikách vyskytujú typicky české mená. Ale vráťme sa do týchto pohnutých čias trošku konkrétnejšie. V r. 1450 vládol v hornej krajine Uhorska český veľmož a kapitán Ján Jiskra z Brandýsa. Ovládal mnoho hradov, pevností, miest i obcí. Jeho slovo malo vladársku moc a všemožne bojoval proti panovníkovi- vierolomnému Žigmundov, no zároveň aj proti uhorskému gubernátorovi Jánovi Huňadymu (správcovi krajiny, v čase neplnoletosti Ladislava Pohrobka). Desaťročná vláda Jiskru (r. 1441 – 1451) vytvorila hraničnú čiaru medzi horným Uhorskom a južnými krajmi dolného Uhorska. Práve v dolnom Uhorsku stál oproti Jiskrovi Ján Huňady. Okrem Poltára boli na tejto hraničnej čiare Hronský Beňadik, Zvolen, Uderiná, Ozdín, Kalinovo, České Brezovo, Rimavská Baňa, Jelšava, Štítnik, Slavošovce, Moldava. V blízkosti tejto pomyselnej hranice, ktorá delila Uhorsko na evanjelikov hovoriacich slovenskými nárečiami a katolíkov, či kalvínov, hovoriacich po maďarsky, zhromažďovali obaja protivníci vojsko a upevňovali pozície v mestách i obciach, kláštoroch, či iných strategických bodoch. Striedavo sa v potýčkach darilo, raz jednému, raz druhému, ale rozhodujúcim zlomovým bodom bola bitka pri Lučenci – 7.9.1451, ktorú aj napriek presile vojsk nevyhral Huňady, ale vojensky prefíkanejší Ján Jiskra.
Poltár má pravdepodobne meno tiež z týchto čias. Bitka pri Lučenci sa odohrala približne v polovici rozloženého bojového územia – teda, v polovici husitského tálu. No, ktovie, ako to bolo naozaj. Jedno je však isté. Keď sa Ladislav Pohrobok ujal sám vlády, dlho nekraľoval, umrel a nasledujúci panovník Matej Korvín, syn Jána Huňadyho bol jeden z posledných panovníkov, pred dlhoročnou vládou katolíckych Habsburgovcov.
Chrám Boží v Poltári bol posvätený v r. 1791.